SVEDECTVÁ PRE ADVENT: OSCAR ROMERO A HUSSEIN

            Oscar Romero (1917-1980) väčšinu svojho života prežil ako človek nesmelý, citlivý, nekonfliktný, ako vášnivý knihomoľ, váhavec a muž poriadku. Keď bol v roku 1977 vymenovaný za arcibiskupa El Salvadoru, jedni zajasali, kým iní ostali sklamaní.
            Zajasali tí, ktorým vyhovoval ako človek, ktorý sa do ničoho nemiešal. V tejto ťažko skúšanej krajine to v tej dobe boli hlavne politici s rôznymi bočnými záujmami, ktorí nemali radi, ak ich niekto upozorňoval na ich praktiky, ba ich zločiny. Sklamaní boli tí, ktorí od katolíckeho pastiera očakávali, že sa bude zastávať utláčaných a nespravodlivo prenasledovaných, ktorý si bude všímať neresti mocných a na ne upozorňovať. Ktorí čakali, že hlavný pastier v krajine bude ako Ježiš – človek spolucítenia, odvahy, dobrého videnia do vecí a jasných postojov. A žiaľ, Romera – pri všetkej úcte k jeho osobe - za takého nepokladali.
            Za tri mesiace od jeho menovania do funkcie arcibiskupa sa však situácia zmenila. Dôvodom boli vraždy istého jezuitského kňaza, starého roľníka a malého miništranta, ktorých sa dopustil istý provládny partizán. Nasledoval útok na obec, ktorá bola farnosťou zavraždeného jezuitu. Vojaci znesvätili kostol a keď sa Romero, ktorého medzitým privolali, snažil vstúpiť do chrámu a zachrániť konsekrované hostie z bohostánku, zabránili mu v tom.
            Túto udalosť neskôr označil Romero za moment svojho „obrátenia“. Zrazu pochopil, že to, na čo ho toľkí predtým upozorňovali, no čomu on nechcel veriť, bola pravda. Svitlo mu, a on spoznal, že títo ľudia mali pravdu. Prebudil sa zo sna.
            Od tej chvíle prestal brať ohľad na to, čo si kto o ňom pomyslí a kto akú zbraň proti nemu vytiahne. Vo veku šesťdesiatich rokov sa Oscar Romero úplne zmenil, opustil zabehnuté koľaje života. Začal vnímať utrpenie salvádorského ľudu a začal vyzývať kresťanov k tomu, aby boli odvážnymi ľuďmi.
            Začal kázať cez rádio. V tých troch rokoch, kedy pôsobil ako arcibiskup Salvadoru, mali kresťanské rodiny počas jeho nedeľnej kázne rádiá pustené naplno. Až dovtedy, kým náboženský vysielač nebol vyhodený do vzduchu. Romero mal neochvejnú dôveru v schopnosť svojho národa stať sa tvorcom vlastnej budúcnosti. Vyzýval veriacich, aby sami boli aktívni a nečakali na to, „čo im biskup v nedeľu povie“. Bohatá oligarchia, ktorú neustále napádal, sa ho snažila prehlásiť za psychopata.
            Nakoniec Romero vyzval príslušníkov armády, aby sa vzopreli rozkazu a urobili koniec utláčaniu vlastného národa. Od toho okamihu počítal s tým, že príde o svoj život. Krátko pred svojou smrťou v jednom interview povedal: „Ako kresťan neverím v smrť bez vzkriesenia... Ako pastier mám úlohu, ktorú mi dal Boh: dať svoj život za tých, ktorých milujem – a to sú všetci Salvádorčania, vrátane tých, ktorí ma chcú zabiť. Biskup môže zomrieť, ale Božia Cirkev, to znamená ľud Boží, ten nezahynie nikdy.“
            24. marca 1980 ho vládni banditi počas slúženia svätej omše zastrelili.

            Druhý príbeh vyrozprával istý misionár: „Hussein bol študentom. Stretol som sa s ním v internáte v Nairobi v Keni, kde som pôsobil.
            Jedného dňa prišiel Hussein na internát veľmi opitý. Začal sa hádať s iným študentom vo vestibule. Tak veľmi sa rozčúlil, že vytiahol nôž a ohrozoval ľudí navôkol. Rozbil veľkú okennú tabuľu. Zanechal po sebe spúšť.
            Bol som pri tom, keď takto vyčíňal. Podarilo sa mi ho upokojiť. Dal som mu lieky na upokojenie žalúdka a poslal som ho spať.
            Nasledujúce ráno som si ho zavolal k sebe a povedal som mu o tom, čo sa odohralo noc predtým. Nič si nepamätal. Zobral som ho teda na miesto, kde sa to odohralo. Ukázal som mu miesto, kde som položil jeho nôž ako i rozbitú sklenenú výplň vestibulu. Potom som ho vzal späť k sebe do pracovne a povedal som mu: „Hussein, teraz vieš, čo sa stane, keď si opitý. Niektorí ľudia, keď si vypijú, sú zábavní, rozprávajú vtipy. Iní sú veľmi nábožní, modlia sa a spievajú nábožné piesne. Ale ty, keď sa opiješ, si násilný a máš vražedné sklony. Teraz to vieš. Prosím ťa, nikdy už nepi...“
            Hussein naozaj ostal zhrozený. Svitlo mu. Odvtedy už nikdy nepil. Misionár jeho príbeh sebazaprenia uzavrel slovami: „Nedávno som dostal od Husseina list. Napísal mi, ako sa má. Darí sa mu. Na záver pripísal aj takúto vetu: „Nikdy nezabudnem na to, čo ste mi v ten deň povedali vo svojej pracovni. Preto som dnes, vďaka vám, taký, aký som. Ďakujem.““

            Mnohí z nás žijeme v ilúziách. V nepoznaní, mimo reality. Nepoznáme pravdu o sebe, nenapĺňame svoje poslanie kresťana vo svete. V adventných textoch sa často zdôrazňuje, aby sme sa prebudili zo sna a aby sme boli bdelí. Aby sme videli, čo je v nás, čo sa deje okolo nás a na základe toho urobili zmeny. Advent je o tom, aby nám svitlo.